Kde bolo, tam bolo, v ďalekom kráľovstve, žil princ menom Alexander. Bol to statočný a láskavý mladý muž, ale bol veľmi osamelý. Jeho rodičia, kráľ a kráľovná, zomreli, keď bol ešte dieťa, a nemal žiadnych súrodencov ani blízkych priateľov. Alexander strávil väčšinu svojich dní jazdením na koni po vidieku, sníval o dobrodružstve a spoločnosti.
Jedného dňa, počas jazdy, Alexander narazil na malú dedinu. Keď išiel ulicami, všimol si skupinu detí, ktoré sa spolu hrali. Smiali sa a naháňali jeden druhého a Alexander cítil nával žiarlivosti. Prial si, aby mohol mať takýchto priateľov, ale vedel, že je to nemožné. Bol to princ a nikto nemohol byť jeho priateľom bez postranného úmyslu.
Práve keď sa chystal opustiť dedinu, všimol si malého chlapca s mikinou. Chlapec sedel sám na lavičke a pozeral na zem. Alexander sa k nemu cítil priťahovaný a rozhodol sa k nemu priblížiť.
"Dobrý deň," povedal Alexander s úsmevom. "Ako sa voláš?"
Chlapec sa na neho prekvapene pozrel. "Volám sa Tomáš," povedal potichu.
"Je pekné sa s tebou stretnúť, Tomáš," povedal Alexander. "Prečo tu sedíš úplne sám?"
Tomáš pokrčil plecami. "Nemám žiadnych priateľov," povedal. "Nikto sa so mnou nechce hrať."
Alexander pocítil nával súcitu. Vedel, aké to je byť sám. "No, budem tvojím priateľom," povedal s úsmevom.
Tomáš sa na neho pozrel s očami dokorán prekvapenými. "Naozaj?" povedal. "Ale ty si princ!"
Alexander sa zasmial. "Áno, som," povedal. "Ale to neznamená, že nemôžem mať priateľov ako všetci ostatní."
Od toho dňa sa Alexander a Tomáš stali najlepšími priateľmi. Dni trávili jazdením na koňoch, hraním hier a objavovaním kráľovstva. Alexander sa cítil šťastnejší ako po iné roky a vedel, že konečne našiel spoločnosť, ktorú hľadal.
Jedného dňa, keď skúmali neďaleký les, narazili na skupinu banditov. Banditi boli notoricky známi terorizovaním vidieka, kradnutím nevinných ľudí a spôsobovaním chaosu všade, kam prišli. Alexander vedel, že musí konať rýchlo, aby ochránil Tomáša a seba.
"Rýchlo, Tomáš, musíme sa skryť!" povedal Alexander a ťahal Tomáša za strom.
Banditi prechádzali okolo nich, kričali a smiali sa. Alexander vedel, že musí urobiť niečo, aby ich zastavil, ale nebol si istý ako. Spomenul si na príbeh, ktorý mu jeho otec rozprával, keď bol dieťa, o magickom meči, ktorý dokázal poraziť každého nepriateľa.
"Zostaň tu, Tomáš," povedal. "Hneď sa vrátim."
Vrátil sa do svojho hradu a prehľadával staré veci svojho otca, kým nenašiel meč. Vedel, že je riskantné postaviť sa banditom sám, ale tiež vedel, že musí urobiť niečo, aby ochránil svoje kráľovstvo a ľudí, ktorých miloval.
Išiel späť do lesa s mečom v ruke a postavil sa banditom. Smiali sa mu, mysliac si, že neexistuje spôsob, ako by ich mladý princ mohol poraziť.
Ale Alexander bol odhodlaný. Švihol mečom zo všetkých síl a na jeho prekvapenie žiaril magickým svetlom. Banditi sa mu nevyrovnali a boli rýchlo porazení.
Tomáš k nemu pribehol so slzami v očiach. "Si taký odvážny, Alexander," povedal. "Mám také šťastie, že ťa mám za svojho priateľa."
Alexander sa usmial, vediac, že našiel nielen priateľa, ale aj skutočného spoločníka. A od toho dňa vedel, že im nič nemôže stáť v ceste.